Komiksová metaforizácia skutočnosti 2/2

1. Základný stupeň komiksovej metaforizácie
Každá komiksová narácia predpokladá nositeľa(ov) deja; bez tejto podmienky by komiks nebolo možné zrealizovať! Nositeľ deja v komikse je vždy simulácia, spodobnenie človeka. Toto spodobnenie má, samozrejme, zmiešanú povahu – skladá sa z výtvarného (obrázok ), ako aj z literárneho aspektu (fabulácia mien, vlastností, emócii, motivácii konania…čím sa obrázok « oživuje »). Ďalej musí byť toto spodobnenie rozmnožené do juxtapozičných radov a to v obmedzenom priestore (rozdelená plocha podkladového materiálu – papier alebo digitálna náhrada papiera). Stručne povedané, vytvorenie nositeľa deja komiksovej narácie podmieňuje estetická norma komiksu. Už v tejto počiatočnej fáze tvorby teda dochádza k metaforizácii, čiže k aktu vytvorenia metafory človeka, a to v podobe jeho hyperbolizovanej imitácie, ktorou autor vedome alebo nevedome vyjadruje svoj « postoj » k človeku. V tejto fáze tvorby komiksu ide jednoducho o vytváranie komiksových postavičiek.

Komiksová metaforizácia skutočnosti - obr. 2

Fenomén komiks v tomto kontexte predstavuje neuveriteľne bohatý vesmír rozmanitých metafor človeka. Ich kompletný výpočet a opis nie je možný. To, čo majú všetky spoločné, je však práve ich špecifické « metaforické bytie ». (12) Spomínanému metaforizačnému postupu sa nikto, kto chce vytvoriť komiks, nevyhne. Možno ho považovať za zákonitý! Táto zákonitosť však umožňuje tvorivú hru, ktorú predstavuje čosi ako « nadstavbový » metaforizačný proces. V takomto prípade autor najprv vytvorí model nejakej reality (napr. zviera, vec…) a potom ju dotvorí tak, že tento model personifikuje, aby vyhovel podmienke, že nositeľ deja musí byť simuláciou ľudského faktora. Vo svete komiksu je tento postup mimoriadne obľúbený. Ako príklad môžem uviesť slávny komiks Pogo od Walta Kellyho, ktorý predstavuje metaforu ľudského sveta, alebo v tomto kontexte veľmi zaujímavú kreáciu Jima Woodringa Frank – zvláštny antropomorfno-zoomorfný kríženec. Okrem personifikácie je možné vo svete komiksu naraziť na obohatenie základného metaforizačného stupňa alegóriou – v týchto prípadoch sa nositeľmi deja stávajú abstraktné pojmy (napr. najrozmanitejšie mytologické bytosti – bohovia, dobro, zlo, strach, láska…), ktoré autori komiksov pomocou komiksovej metaforizácie materializujú. Už aj u nás známym príkladom takéhoto postupu je obľúbený komiks Sandman. Mimoriadne podarené sú v tomto zmysle aj niektoré kreácie francúzskeho autora Bouqa. Ja som sa v komikse s Jaroslavom Titanom pokúsil tento nadstavbový metaforizačný postup premietnuť na prostredie.

Komiksová metaforizácia skutočnosti - obr. 3

2. Mikrometaforizácia
Základný stupeň komiksovej metaforizácie končí tam, kde začína tvorba základných konštrukčných a výrazových jednotiek komiksovej narácie – komiksových políčok. V tejto etape tvorenia komiksov dochádza k usúvzťažneniu zobrazenia nositeľa(ov) deja vytváranej narácie s textom, ktorý môže (ale nemusí) sám osebe predstavovať metaforu, ako je to v prípade ukážky (obr. 4), a zasadenie tohto usúvzťažnenia do spodobnenia priestoru (13).

Komiksová metaforizácia skutočnosti - obr. 4

Autor týmto postupom vytvorí parciálny model – fragment fiktívnej skutočnosti, ktorý má charakter buď čiastkovej akcie deja alebo jeho aktuálneho stavu. Prvý prípad netreba zvlášť opisovať. K druhému však musím dodať, že ide o čosi ako komiksový opis situácie, ktorý sa veľmi často využíva v japonských komiksoch – to, čo by európsky tvorca vyjadril v jednom políčku, alebo nevyjadril vôbec, japonský tvorca nechá vyznieť v samostatnom políčku, častokrát bez textu (14). V oboch prípadoch ale ide o tvorbu mikrometafor. Tieto mikrometafory sú predovšetkým stavebnými kameňmi, z ktorých je vystavané komiksové rozprávanie a ktorých primárnou funkciou je slúžiť celku, čiže linearite plynutia rozprávania. Veľká časť spektra komiksových tvorcov – hlavne « škola » silno ovplyvnená Hergém (15) a jeho koncepciou komiksu (nič nemôže vyrušovať plynulosť rozprávania!) túto primárnu funkciu považuje za jedinú prípustnú! Fáza mikrometaforizácie však môže doviesť aj k takému výsledku, že vytvorená mikrometafora nebude slúžiť « iba » svojej primárnej funkcii, lež stane sa nositeľom pridanej hodnoty v podobe autonómnych estetických kvalít, aké zapôsobia aj nezávisle od jej fungovania v rámci zvyšku rozprávania (16). Ako názornú ukážku mikrometaforizácie uvádzam :

Komiksová metaforizácia skutočnosti - obr. 5

3. Makrometaforizácia
Tento stupeň komiksovej metaforizácie predstavuje vytváranie jednotlivých sekvencií narácie komiksu, a to stavaním minimálne dvoch mikrometafor vedľa seba, presnejšie, uvádzaním mikrometafor do vzájomného vzťahu. Týmto vzťahom je najmä vzťah koherencie, čiže súvislosti alebo spojitosti. Na tomto mieste treba pripomenúť špecifikum komiksu – jeho interaktívny charakter: pri vytváraní makrometafor musí autor počítať s budúcim čitateľom svojho komiksu, pretože je to práve čitateľ, jeho myseľ, kde dochádza k spájaniu, vytváraniu súvislosti vedľa seba postavených mikrometafor. Autor musí jednotlivé mikrometafory pripraviť tak, aby boli nositeľmi prvkov, aké v juxtapozícii umožnia pochopenie súvislosti týchto mikrometafor, ku ktorému dôjde v mysli čitateľa pri čítaní komiksu. Túto spojitosť autor dosahuje predovšetkým opakovaním zobrazení, ktoré vykazujú tie charakteristiky, aké som v predchádzajúcom texte uviedol pod termínom permanentné črty (17) zobrazenia. Komiks sa v tradičnej modalite svojej existencie bez tohto opakovania nezaobíde. Tvorba mikrometafor a ich usúvzťažňovanie do makrometafor však ponúka priestor pre experiment, ktorý je typický pre komiks tzv. alternatívneho prúdu! V tomto kontexte možno dodať, že experimentálne možnosti, aké ponúka mikrometaforizácia a makrometaforizácia pri tvorbe komiksu, nie sú ani zďaleka vyčerpané – stále je čo objavovať!

Makrometaforizáciu je možné rozlíšiť na viacerých úrovniach. Kritériom rozlíšenia jej úrovní je charakter vzťahu koherencie medzi mikrometaforami. Tento vzťah môže byť:

1. priamy
2. nepriamy

V prípade priameho vzťahu ide o juxtapozíciu mikrometafor s jedným alebo s viacerými nositeľmi deja a kontextom, ktorý sa k nim viaže. Priama koherencia makrometaforizácie sa ďalej prejavuje v dvoch formách:

1. Pevná – nositeľ deja a kontext, ktorý sa k nemu viaže, je bez ohľadu na dĺžku makrometafory stále rovnaký.
2. Uvoľnená – nositeľ deja ostáva rovnaký, ale kontext, ktorý sa k nemu viaže, sa mení. Napr.: mikrometafora č.1 predstavuje postavičku spomínajúcu na minulosť a mikrometafora č.2 vizualizáciu tejto spomienky. Príkladov na tento typ vzťahu medzi komiksovými mikrometaforami je veľké množstvo. Pre názornú ukážku pozri :

Komiksová metaforizácia skutočnosti - obr. 6

V prípade nepriameho vzťahu ide o makrometaforizáciu, ktorá predstavuje zmenu nositeľa(ov) deja. Tento typ makrometaforizácie sa nevyskytuje v každom komikse. Týka sa len dlhších komiksových rozprávaní v podobe príbehov, kde vystupuje viacero komiksových postavičiek.

Makrometaforizáciu teda možno vysvetliť ako proces vytvárania komplexnejších modelov skutočnosti v podobe a) čiastkových dejov, b) jednotlivých scén a c) ucelených častí narácie komiksu.
Ako v prípade mikrometaforizácie, aj makrometaforizácia môže mať dvojakú funkciu: primárnu a sekundárnu – na jednej strane makrometafora funguje ako prostriedok výstavby celku narácie, a na strane druhej môže fungovať ako nositeľ takých kvalít, ktoré sú nezávislé od celku narácie, čiže okrem základného významového plánu (toho, ktorý umožňuje rozvíjanie komiksového rozprávania) môže makrometafora ponúknuť aj nadstavbový významový plán (teda významy, ktoré sú zrozumiteľné aj v prípade ich izolácie z celku rozprávania).
Mikrometaforizácia, ako aj makrometaforizácia sú procesy, ktoré sá vzájomne ovplyvňujú, pričom výsledkom tejto reciprocity je výsledný charakter ich podôb. Tvorba komiksu sa totiž skladá z viacerých fáz a v prevažnej väčšine prípadov platí, že finálnej realizácii predchádza prípravný prototext vo verbálnej, ako aj obrazovej podobe (18). Práve v tejto prípravnej etape tvorby komiksu autor pracuje s mikrometaforizáciou a makrometaforizáciou súbežne, čo mu umožňuje takú kontrolu tvorivého procesu, v ktorej na základe globálneho náhľadu na vznikajúce mikrometafory a makrometafory upravuje ich konečnú podobu – prípravná fáza tvorby protomikrometafor určuje charakter protomakrometafor a naopak, hotová protomakrometafora môže ukázať nevyhnutnosť opravy – úpravy už pripravenej protomikrometafory.

Supermakrometafora
Posledným stupňom jedinečnej komiksovej metaforizácie skutočnosti je skladba makrometafor do podoby najkomplexnejšieho modelu fiktívnej reality – komiksovej supermakrometafory. Svet komiksu sa v tomto zmysle dá pochopiť ako sústava nesmierneho množstva supermakrometafor s rozmanitým charakterom komplexnosti. Základným typom komiksovej supermakrometafory je krátky naratívny útvar, ktorý vzišiel zo zábavných príloh amerických novín: tzv. comic strip. V tomto prípade ide skutočne o elementárnu komplexnosť, pretože novinový strip predstavuje len jednu makrometaforu, ktorá vystupuje zároveň ako supermakrometafora. Najkomplexnejšími typmi supermakrometafor sú dlhé epické útvary – komiksové príbehy. Tie často vychádzajú na pokračovanie a vyznačujú sa veľkým množstvom postáv.
Nech zameriame pozornosť na supermakrometaforu akéhokoľvek typu, vždy máme do činenia s modelom skutočnosti, akým autor komunikuje komplex informácii, ktoré súbežne oslovujú a stimulujú estetickú, ako aj intelektuálnu stránku ľudskej bytosti. Toto oslovenie a stimulácia sa, samozrejme, líšia svojím charakterom a intenzitou od prípadu k prípadu. Dôležité je pochopiť, a to pomocou neutrálneho pojmu komiks a konceptu komiks ako východisko jedinečného tvorivého aktu, že tvorba komiksu – komplexnej supermakrometafory – môže dospieť k zavŕšeniu vo forme modelu skutočnosti, ktorý:

1. predstavuje exteriorizáciu autorovho vnútorného obrazu skutočnosti ako zovšeobecnenia viacnásobnej (myšlienkovej a estetickej) reflexie sveta a osobnej skúsenosti so svetom. Pre čitateľa ide potom o možnosť konfrontácie s dielom, ktoré môže rozšíriť jeho vnútorný (intelektuálny, ako aj estetický skúsenostný horizont) a v niektorých prípadoch aj osvetliť – vyjasniť skutočnosť pomocou jej metaforizácie do jedinečného modelu; alebo:

2. predstavuje priemyselne vyfabrikovanú náhradu skutočnosti, ktorá ako výsledok marketingovej stratégie ponúka model príťažlivejšej reality, než je šedivá každodennosť priemerného čitateľa komiksov. Kontakt s takýmto komiksom skúsenostný horizont čitateľa potom radikálne zužuje, masifikuje jeho správanie a myslenie a zatemňuje skutočnosť pomocou jej metaforizácie do jedinečného modelu (19).

Jedinečnosť a zodpovednosť
Na záver už len jedna poznámka: predstavený spôsob uvažovania o fenoméne komiks v sebe zahŕňa dve, z môjho pohľadu rozhodujúce, kategórie :
• Ak sa zamyslíme nad komiksom tak, ako navrhujem, razom pochopíme jeho jedinečnosť, a to v dvoh rovinách. Po prvé, ako druhovú jedinečnosť (komiks ako jedinečný druh kreatívnej aktivity) a po druhé, ako individuálnu jedinečnosť – « neutrálny pojem komiks », « komiks ako východisko k jedinečnému tvorivému aktu » a « komiks ako viacstupňová metaforizácia skutočnosti » sú koncepty, ktoré môžu poslúžiť na odklon od imitácie zahraničných predlôh a dopomôcť k vytvoreniu autentických diel, čiže takých komiksov, aké rešpektujú jeho podstatu a aké sa obsahovo, formálne a výrazovo viažu k realite prostredia, kde vznikajú, a nie k obsahom, formám a výrazom, aké už raz niekto niekde vytvoril.
• Ak je jednou zo základných inklinácií komiksovej tvorby konštrukcia metafory skutočnosti, v centre myslenia o komikse musí byť kategória zodpovednosti! Vo svete, kde televízna, kinematografická, žurnalistická alebo akákoľvek iná pseudorealita spôsobuje najrozmanitejšie poruchy správania, neurózy a patológie, by mal tvorca komiksu ako jedného z nepreberného množstva modelov fiktívnej skutočnosti pristupovať k predmetu svojho záujmu či povolania zodpovedne, aby svojou prácou nezhoršoval už dnes katastrofálnu situáciu!

(12) Čiže to, že sú metaforami.
(13) V prípade, že ide o políčko, kde prostredie nie je zobrazené, ide o zasadenie nositeľa deja do rámčeka, čiže o jeho komponovanie do priestoru, ktorý mu je určený.
(14) V tomto prípade ide o tvorbu panelov, ktoré predbežne nazývam suplementárne. Tieto panely nezobrazujú nositeľa deja, ani vo väčšine prípadov nemajú text. Spodobňujú detail, bez ktorého by sa komiksová narácia nestala defektnou, ale ktoré pomáhajú jej estetike. Ide teda o zvláštny typ mikrometafor so silnou « dekoratívnou » funkciou.
(15) Belgický komiksový tvorca legendárneho Tintina.
(16) Políčka komiksov argentínskeho autora Alberta Brecciu sú dokonalým príkladom takejto dvojakej funkcie a pridanej hodnoty, čím teda vytvárajú protipól komiksovej « školy » ovplyvnenej Hergém. Vo svete komiksu existuje veľké množstvo tvorcov, ktorí sa neuspokojujú len s primárnou funkciou mikormetaforizácie, ale experimentovaním hľadajú pridané hodnoty.
(17) Pozri článok: Komiks ako jedinečná metafora sveta.
(18) Len zriedkavo je komiks vytvorený ako rýchla a nekontrolovaná improvizácia.
(19) Na tomto mieste si nemôžem odpustiť poznámku, že napr. vo Francúzsku na rovnakej marketingovej stratégii funguje už aj vydávanie tzv. alternatívneho komiksu, ktorý sa síce neustále prezentuje ako « kvalita » v opozícii k « nekvalite » hlavného prúdu, ale v skutočnosti pomaly naberá vo vzťahu k duševnému rastu čitateľa rovnako ničivé dopady ako tzv. komerčné komiksy.

2 komentáře u „Komiksová metaforizácia skutočnosti 2/2“

  1. Palo, Palo ,uz dlhsiu dobu sledujem a snazim sa citat tvoje clanky o komiksoch, no stale sa neviem zbavit pocitu, ze tam tie odborne vyrazy davas zamerne, kvoli väcsej neprehladnosti. Rozmyslam, kto Ta tym nakazil, obavam sa, ze to mohla byt prof. Supsakova. No to nic… V ostatnej dobe (a to mam na mysli poslednych 8-10 rokov) prevlada v odbornej literature popularno-naucny styl rozpravania, to znamena, ze vedec vysvetluje odborne, zlozite a inak tazko vysvetlitelne tezy jednoducho a lahko. je na teba kontakt?

Komentáře nejsou povoleny.