Priatelia!
Na tomto mieste budem pokračovať v úvahe, ktorú som otvoril v predchádzajúcom článku, a pokúsim sa posunúť o čosi ďalej v rozvíjaní myšlienok o komikse. Tak ako v prípade prvého textu, ani v tomto nepôjde o myšlienky, ktoré sa viažu k určitému množstvu zámerne zvolených komiksov, lež o myšlienky, ktoré majú ambíciu prekročiť relatívny ráz písania o konkrétnych komiksoch a dotknúť sa týmto prekročením fenoménu komiks v totalite jeho modalít (1). Opäť teda budem smerovať ku komiksu bez prívlastkov, čiže ku komiksu vo všeobecnosti! Iba takýmto postupom totiž možno ašpirovať na úlohu vybudovať solídnu ideovú bázu v zmysle kváziteoretickej propedeutiky (2), ktorá by prispela k vytvoreniu východiska pre také myslenie o komikse, aké by naplnilo tieto ciele:

1. obsiahnuť fenomén komiks v celej jeho komplexnosti – ako som sa pokúsil ukázať v predchádzajúcom článku, komiks je nesmierne bohatý na vonkajšie podoby, čo pri uvažovaní o tomto jave spôsobuje nemalé problémy;
2. odbúrať predsudky, ktoré korenia v myslení, aké sa viaže práve len na niektorú z jeho vonkajších podôb;
3. pripraviť predpoklady pre formuláciu všeobecných hodnotiacich kritérií, ktoré vo svete komiksu (3) žalostne chýbajú ;
4. pripraviť predpoklady pre formuláciu terminologického aparátu, ktorý pomôže zvýšiť presnosť a úroveň jazyka, akým sa formulujú výpovede o komiksoch (kritiky, recenzie, eseje…).

Keďže stanovená úloha nie je ľahká a autor týchto riadkov nie je neomylný, všetko, o čo sa usilujem vo virtuálnom priestore Komiksária, sa nesie v podobe pokusu! Aj teraz vám teda ponúkam text, ktorý je otvorený budúcim úpravám a možným zmenám! To, o čo v týchto riadkoch ide, je hľadanie, skúšanie a podnecovanie myšlienkovej reflexie. A tá je pre rozvoj komiksu v našich končinách rovnako dôležitá ako jeho tvorba!
Tentokrát k textu prikladám obrazovú prílohu. Mala by pomôcť tak prezentácii ako aj recepcii niektorých myšlienok.

Neutrálny pojem komiks
Komiks je na území bývalého Československa stále viac cudzím ako domácim javom, a to aj napriek situácii, keď mu v jeho zdomácnení už nebráni žiadna politická ideológia. Je nespochybniteľné, že si u nás úspešne hľadá miesto a že sa úspešne zakoreňuje v komplexe ostatných, povedzme, tradičnejších kultúrnych fenoménov – frekvencia výskytu nových preložených či domácich komiksov je čoraz väčšia. Nenechajme sa však pomýliť zdaním! Komiks v našom kultúrnom priestore stále nie je « autochtónnym » javom – čiže javom, ktorého existencia vychádza z vnútra našej kultúry bez podpory vplyvov iných kultúr, ako je to napríklad vo Francúzsku, ale javom « heterochtónnym » – čiže javom, ktorého výskyt a charakter je do veľkej miery podmienený tým, čo sa deje za našimi hranicami (4). Tento stav bol (a je) dôsledkom dlhého obdobia vlády režimu, ktorý komiks odmietal a znemožňoval tak jeho kolektívnu inetriorizáciu (5). Príjem vonkajších vplyvov (pojmov – vysvetlení, čo je to komiks, modelov, tvorivých postupov, vzorov, techník…) teda bol (a stále je) existenčnou podmienkou komiksu v našich končinách. Myslím si však, že prišiel čas, keď sa komiks u nás môže začať konečne osamostatňovať a hľadať vlastnú tvár! Na to ho však nestačí iba produkovať a propagovať! Na to, aby sa u nás komiks stal autochtónnym kultúrnym fenoménom, je nevyhnutné začleniť jeho pojem do spoločného systému pojmov – do logosféry, ktorú nazývame kolektívne vedomie, kde by mohol vďaka kontaktu s tým, čo je vlastné našej kultúre « zmutovať » do podoby vlastnej pre strednú Európu. Aby mal tento ťažko kontrolovateľný proces úspešný priebeh a aby priniesol želateľný výsledok, potrebujeme pojem komiks najprv správne zadefinovať – potrebujeme neutrálny pojem komiks.
Pod neutrálnym pojmom komiks mám na mysli taký pojem, ktorý vychádza z odhalenia podstaty fenoménu komiks a ktorý implikuje absolútne všetky možné aktualizácie (6) tejto podstaty. Zároveň ide o pojem, ktorý nepodnecuje k žiadnemu inému estetickému či hodnotovému súdu, než k tomu, že konkrétne aktualizácie tejto podstaty budú vždy komiksom a nikdy nebudú niečím iným. Inak povedané, je to pojem, ktorý minimalizuje vytváranie predsudkov!
Ako definíciu neutrálneho pojmu komiks predbežne navrhujem definíciu, ktorú som sformuloval v predchádzajúcom článku: osobitá forma narácie (rozprávania) spredmetnená usúvzťažnením výtvarných a literárnych výrazových prostriedkov v juxtapozičnom radení, a zároveň špecifický typ textu, ktorý zloženým jazykovým kódom v jednom alebo vo viacerých syntaktických radoch komunikuje súbor jedinečných informácií s cieľom uspokojiť estetické a intelektuálne potreby čitateľa a vyvolať v ňom viac či menej intenzívnu odozvu. Pre vysvetlenie dopĺňam, že podstatou komiksu rozumiem to, čo v spomínanom článku nazývam vnútornou konštitúciou komiksu – štruktúra štyroch invariantných prvkov, ktoré môžeme vystopovať v každom z jednotlivých komiksov (7).
Neutrálny pojem komiks teda nezaväzuje k chápaniu fenoménu komiks cez prizmu nejakej z mnohých materializácií jeho podstaty, čím sa výrazne « rozširuje », lebo neznásilňuje len k jednému tvorivému, a teda aj interpretačnému modelu ( k čomu dochádza, keď sa namiesto neutrálneho pojmu komiks operuje s pojmom komiks, ktorý evokuje nejakú z historických podôb bohatého sveta komiksu – napr. humoristický komiks typu novinových « stripov » či dobrodružný komiks francúzsko-belgickej školy a pod., prípadne evokuje niekoľko z týchto podôb naraz), a čím zároveň aktualizuje autonómnu identitu tohto fenoménu.
Takto pochopený komiks potom nebude vyvolávať dogmatickú kritiku a nekritickú obhajobu, ani brániť tvorivému rozletu či experimentovaniu a hľadaniu nových obsahov, foriem a výrazov. Takto pochopený komiks si môžeme predstaviť ako dvojakú možnosť, alebo presnejšie – dvojakú výzvu:

1. výzvu k unikátnemu (8) druhu kreativity (autor);
2. výzvu ku konfrontácii s výsledkami tejto kreativity v podobe špecifického estetického zážitku (čitateľ).

Komiks ako východisko a zavŕšenie tvorivého aktu
Na základe definície neutrálneho pojmu komiks, ktorá zahŕňa rovnako stranu tvorcu, ako aj stranu recipienta, môžem pristúpiť k formulácii dôležitého delenia: neutrálny pojem komiks umožňuje myšlienkovú operáciu, ktorou je možné fenomén komiks pochopiť najprv ako východisko jedinečného tvorivého aktu a potom ako jeho zavŕšenie (zavŕšenia).
V tomto kontexte je rozhodujúcim faktorom autor a spôsob, akým zavŕši spomínané východisko: na jednej strane môže autor toto východisko zavŕšiť vynikajúcim a jedinečným umeleckým dielom, no na strane druhej môže nastať opačná situácia – zavŕšenie tohto východiska vo forme hlúpeho produktu v službách zábavného priemyslu! Bohatý svet komiksu ponúka množstvo príkladov pre jeden, ako aj pre druhý prípad. Dôvodov, z ktorých sa autori rozhodujú pre jednu z týchto dvoch možností, je, samozrejme, veľké množstvo. Ich výpočet ani opis však nie sú mojou aktuálnou témou. Dôležité je v tomto prípade niečo iné: pochopiť, že komiks svojou podstatou neinklinuje ani k jednej z týchto dvoch možností viac, ako k druhej! Tento poznatok má z môjho pohľadu minimálne dve dôležité implikácie:

• Ak kolektívne zvnútorníme takto navrhnutý neutrálny pojem a z neho vyplývajúce delenie na komiks ako východisko a zavŕšenie tvorivého aktu, vyhneme sa mnohým zhubným predsudkom, a to predovšetkým takým, čo sa týkajú charakteru komiksového zobrazenia, použitia textu, voľby obsahov atď. (k tejto téme sa dostanem v ďalších článkoch).

• Navrhovaný spôsob definovania komiksu konečne « zrovnoprávni » komiks s ostatnými druhmi kreatívnej aktivity, ktorých prívrženci často komiks odmietajú uznať ako rovnocenného partnera (a to aj v takých krajinách ako Francúzsko). Keď sa totiž komiks predstaví ako východisko jedinečného tvorivého aktu s možnosťou zavŕšiť toto východisko jedinečným umeleckým dielom, už nebude možné komiks odsúdiť s poukazom na komiksy o « lietajúcich mužoch v pestrofarebných pančuchách » (9).

Viacstupňová metaforizácia skutočnosti
Tvorba komiksu vo svetle uvedeného delenia teda predstavuje « prechod » z východiska jedinečného tvorivého aktu k jeho zavŕšeniu umeleckým dielom alebo brakom. Kreatívny proces tohto « prechodu » usmerňuje špecifická estetická norma komiksu, a to takým spôsobom, že tento « prechod » je špecifickou metaforizáciou skutočnosti. O čo ide?
Podstata komiksu – jeho vnútorná konštitúcia je myšlienková abstrakcia – zovšeobecnenie spoločných čŕt veľkého množstva špecifických realít (existujúcich komiksov). Táto idealita v počiatočných etapách tvorby komiksovej narácie akéhokoľvek typu evokovuje pomyselnú « protorealizačnú matricu », ktorá by mala byť prítomná v mysli každého, kto sa chystá vytvoriť komiks. Hneď na počiatku kreatívneho aktu, vo fáze prípravy prototextu (10), čiže v situácii, keď autor túto « protorealizačnú matricu » začne materializovať tým, že ju « vypĺňa » konkrétnym obsahom, a to pomocou konkrétnych formálnych a výrazových prostriedkov, začne podstata komiksu na autora « vyvíjať » určitý tlak. Tu si treba podstatu komiksu predstaviť ako dynamickú interakciu spomínanej štvorice invariantov, ktorá na autora vo fáze konštrukcie scénara « tlačí » – pôsobí normatívne, a týmto pôsobením zabezpečuje, že autor pretrváva vo sfére komiksu. Komiks ako východisko tvorivého aktu preto možno pochopiť ako špecifickú estetickú normu, čiže sústavu regulatívov tvorby, ktoré som stručne opísal v predchádzajúcom texte:

– špecifický zobrazovací mechanizmus
– jedinečná mimésis (jedinečné napodobňovanie skutočnosti)
– multiplikácia
– eliptická konštrukcia
– štylizácia

Ak chce autor vytvoriť komiks, musí túto normu rešpektovať! Ak by tak neurobil, výsledok jeho práce by nebol komiksom. Estetická norma komiksu teda spôsobuje, že komiks ako zavŕšenie tvorivého aktu bude naozaj jedinečným zavŕšením, že pôjde o zavŕšenie kreatívneho procesu s « identitou » komiksu, že pôjde o juxtapozičnú, slovno-obrazovú hyperbolickú mimézu, resp. hyperbolu skutočnosti v dvojrozmernej figurácii (že pôjde o komiks ako jedinečnú metaforu sveta). Týmto sa teda v jadre uvažovania o komikse ocitá tvorivý postup, ktorý sa nazýva metaforizácia.
Vo všeobecnosti metaforizáciou rozumiem proces vytvárania (konštruovania) viac či menej komplexných modelov skutočnosti za pomoci systému obrazných pomenovaní a (alebo) mimetických zobrazení s rôznou intenzitou kvality imitácie reality. Ide teda o tvorivý proces, v ktorom sa skutočnosť nahrádza jej obrazom a ktorého výsledkom je simulácia reality v podobe subjektom (ľudskou myslou) singularizovaného spodobnenia sveta.
Podstata fenoménu komiks spôsobuje, že v prípade komiksu ide o viacstupňovú metaforizáciu. Ako vyzerá komiksová metaforizácia skutočnosti? Jej opis otváram jednou ukážkou:

Uvedená ukážka predstavuje krátku komiksovú naráciu, v ktorej sa komiksová postavička menom Jaroslav Titan zamyslí a v procese tohto zamyslenia dospeje k myšlienke svätého Augustína: « stal som sa sám sebe otázkou », ktorú si privlastní, s ktorou sa stotožní. Táto narácia je skonštruovaná ako zložená metafora, obrazne spodobňujúca vnútorný tok myšlienok, a to od « hravého » doplnenia Descartovho « Cogito… » až po « odhalenie » Augustínovej otázky; čo môžeme vyjadriť aj takto: toto komiksové rozprávanie je komplexnou metaforou o odhalení inej metafory (metafory o objavení novej úrovne existencie).
Tento komiks, ako aj každý iný, možno vysvetliť ako viac alebo menej komplexný model skutočnosti vytvorený v procese metaforizácie reality. Nech si vyberieme akýkoľvek z ohromného množstva rozmanitých (11) komiksov – aj z tých, ktoré predstavujú modely skutočnosti s takou obmedzenou komplexnosťou, akú vykazujú napr. americké komiksy typu novinových stripov alebo napr. komiksy mladej francúzskej školy ovplyvnenej Trondheimovým komiksovým minimalizmom – vždy sa v nich dá vystopovať proces metaforizácie skutočnosti, ktorý je zložený z viacerých stupňov.
O aké stupňe ide?

(1) V tomto prípade: možných spôsobov výskytu a existencie komiksov.
(2) Úvod, uvedenie do… v našom prípade, uvedenie do „teoretizovania“ o komikse.
(3) Ide o malý, ale komplikovaný a dynamický svet, ktorý má dve strany: vonakjšiu a vnútornú. Vonkajšiu stranu predstavujú všetky existujúce komiksy a všetky ostatné produkty, ktoré sú z nich odvodené; existujúce spôsoby tvorby, prezentácie a predaja komiksov; ľudia, ktorí komiksy vytvárajú, publikujú a konzumujú (pasívne-čitatelia, aktívne-kritici a žurnalisti) a vzťahy, ktoré vládnu medzi vymenovanými jednotlivosťami. Vnútornú stranu tohto sveta predstavujú všetky názory, postoje, idey, ktoré sa nejakým spôsobom vzťahujú k fenoménu komiks.
(4) V tomto zmysle sa preto nedá hovoriť o českom, slovenskom… stredoeurópskom komikse, ale „iba“ o komikse (komiksoch), ktorý vznikol či vzniká na území Čiech, Slovenska… Strednej Európy, čo, samozrejme, predstavuje dve odlišné charakteristiky. To, čo sa deje u nás, nie je nič viac, ale ani nič menej ako pozitívna či negatívna reakcia na to, čo sa o čosi skôr udialo vonku.
(5) Zvnútornenie, prijatie skúsenosti do psychiky…v našom prípade kolektívne zvnútornenie fenoménu komiks a jeho začlenenie do kolektívneho vedomia.
(6) V tomto prípade používam termín aktualizácia vo význame prechodu zo stavu možnosti do stavu existencie.
(7) Pozri článok: Komiks ako jedinečná metafora sveta.
(8) Unikátnemu v rámci komplexu iných druhov ľudskej tvorivosti.
(9) Na tomto mieste si neodpustím poznámku, ktorá smeruje najmä k fanúšikom komiksu, teda k tým ľuďom, čo sa orientujú vo svetovom komikse: na to, aby bolo možné pozdvihnúť komiks na jednu úroveň s literatúrou, filmom alebo výtvarným umením, nestačí jednoducho vymeniť príklad s komiksami o lietajúcich mužoch za iný príklad, tentokrát taký, v akom sa sujet o lietajúcich mužoch inovuje, prehodnocuje, ironizuje, psychologizuje… Inak povedané, ak chceme, aby bol komiks braný vážne, treba vychádzať z jeho neutrálneho pojmu, a nie z konkrétneho komiksového žánru! A toto platí aj vtedy, keď je ním akýkoľvek iný žáner, než žáner superhrdinov.
(10) Prototext je v kontexte tvorby komiksov slovno-obrazový útvar, väčšinovo nazývaný: scenár.
(11) Pozri predchádzajúci text Komiks ako jedinečná metafora sveta 1 a 2, časť o heterogenite podôb svetového komiksu.